Výstup na Stromboli – popísaný z pohľadu muža
Tento zaujímavý výstup sme absolvovali vo dvojici. V dvoch nezávislých blogoch vám prinášam pohľad na jeden a ten istý zážitok opísaný ženou a mužom… Prajem vám príjemné a ničím nerušené čítanie 🙂 – bez cenzúry 🙂
Kto vymyslel tým siedmym ostrovom názov Liparské ostrovy – netuším, ale domáci určite nie. Pravdepodobne to bol nejaký človek z filmovej branže (bežná to prax prekladať originálne názvy nezmyslami) a isto to bol Slovák alebo Čech. A kedže 100x omieľaná veta sa u nás berie za fakt a Taliani sú národ tolerantný (podobne ako my), tieto ostrovy, ktoré sa volajú “Isole Eolie – Eolské ostrovy”, volajú taktiež po turisticky “Isole Lipari”. Šľak ho traf, kto sa v tom má vyznať… Prvý krát som o nich počul zhruba pred rokmi od bývalej spolužiačky, ktorá sa u nás zastavila na pokec. Spomenula dáku sopku a lávu – priznávam – moc som tomu nevenoval pozornosť. Medzi rečou spomenula Stromboli. Hmmm to je čudné – veď Stromboli je – teda bola známa česká rocková kapela. Žeby Taliani nazvali sopku podľa nej? To sa mi nezdá… Hneď som na sopku zabudol respektívne zmienku o nej nechal odležať zopár rokov. Až na minulý rok, keď som vkročil na Stromboli vlastnými nohami. A to hneď dvakrát v priebehu pár mesiacov. Chápete? Ja doteraz nie. Vlastne, za to môže žena – však ako inak… V tomto prípade to bola moja manželka. Vymyslela si túru na Stromboli a ja som prikývol. Bohužiaľ alebo vďakabohu som vôbec nevedel, čo ma čaká.
Je pár dní pred Veľkou nocou a my sedíme v lietadle smerujúcom z Viedne do Katánie (pre neznatalianov druhé najväčšie mesto Sicílie) a keď vidíme zasnežený vrchol Etny je všetkým jasné, že o pár minút pristávame. V požičovni áut vyzdvihujeme auto a ideme priamo okolo známej Taormíny do prístavu Milazzo na severe ostrova, kde čakáme na trajekt. Tu sme urobili prvú chybu – zobrali sme so sebou aj auto. Na Eolských ostrovoch ho netreba. Radšej sme ho mali nechať v prístave a ušetrené peniaze minúť na dobrú večeru. Na najväčšom ostrove Lipari stačí aj bicykel alebo skúter. Vcelku dlhá a nudná plavba trajektom z prístavu Milazzo na ostrov Lipari trvá cca 3-4 hodiny. Lode, ktoré berú iba ľudí sú o dosť rýchlejšie a hlavne lacnejšie. A to sa ešte predtým trajekt zastavil na ostrove Vulcano, čo je už na dohľad od cieľa našej cesty. Hneď nad mestečkom Vulcano Porto sa týči obrovský kráter tohto vulkánu. V roku 1860 kúpil severnú časť tohoto ostrova istý škótsky filantrop a priemyselník James Stevenson, ktorý tu založil vinice a otvoril bane na ťažbu síry. Idilka trvala do roku 1888, kedy Vulcano vybuchol a Stevenson pustil do gatí a zdrhol a už sa späť nikdy nevrátil. A možno práve po tejto udalosti sa tu nachádza liečivý bahenný kúpeľ v jazierku Fango so sírnatým bahnom. Jeden Nemec s ktorým sme sa rozprávali na trajekte a ktorý tento kúpeľ absolvoval tvrdil, že ešte 3 dni smrdel ako žumpa a ani sprcha nepomohla. Pár sto metrov od prístavu Lipari nás víta Nicol s priateľom, ktorí nám prenajali jeden zo svojich fakt veľmi pekných apartmánov, dali inštrukcie a rady. Jedna je na nezaplatenie. Na Eolských ostrovoch nie je pitná voda, dováža sa kontajnermi z pevniny. Takže voda v plastových fľašiach to istí. Okrem toho nám poskytli dva nové, ale staromódne vyzerajúce bicykle s takým tým košíkom vpredu, presne ako v sladkých filmoch od Rosamunde Pilcher, po ktorých si človek musí šľahnúť kyslú uhorku. Ale musím chlapsky priznať, košík som pri drobných nákupoch využil. Čo nás ale úplne dostalo, domáci nás uistili, že bicykle netreba zamykať. Vraj sa tu nekradne, každý domorodec je tu s niekym rodina. Sprvu sme tomu moc neverili, ale po pár dňoch by aj neveriaci Tomáš možno uveril.
Ráno sa mi nechcelo pripravovať raňajky a tak som vytiahol najprv neochotnú a ospalú spolunocľažníčku bikeami s košíkmi na námestie, kde objednáme cappuccino a cornetto (kapučíno a croissant). Čašníčky vyzerajúcej ako Sofia Loren spred 70 rokov sa pýtame na Stromboli. O 5 minút príde miestny chalan, že poďte za mnou na bicykli. V nie veľmi dôveryhodne vyzerajúcom ochodíku, ktorý má 2x 2m nás ošklbe o peniaze, dá nám ešte menej dôveryhodný doklad o zaplatení a inštruciu byť priamo o 12,00 v prístave pri ich bárke (väčšia ako čln, zmestí sa tam tak max 25 ľudí). Ty kokos, však sme chceli dnes oddychovať a nie šlapať do kopca!!! Choď sama, ja ostanem ležať na pláži a počkám ťa… Jednoznačný pohľad, ktorý pozná 99,99% chlapov v chomúte ma rovno vystrelil do bárky smer Stromboli s hodinovou medzizastávkou na ostrove Panarea, čo je malý pohľadný sopečný ostrovček s množstvom zbohatlíckych viliek a hotelov. Inak medzi nami, dal by som si povedať, vlastniť takú vilku. Blížime sa k Stromboli, z ktorého na vrchu stúpa dym. Ty brďo, však ten ostrov má vrchol 1000 m n. m. Ideme tam hore? V prístave prejdeme pár uličiek a už sa registrujeme na výstup, fasujeme prilby na hlavu, nastáva posledná kontrola, či máme riadnu turistickú obuv a o 16-tej začíname s prideleným horským vodcom šľapať do kopca.
Najprv mierne cez dedinu a za chvíľu vcelku priemerným stúpaním, ktoré sa tiahne cez dosť divokú vegetáciu. Je teplo, takže stačí mať oblečené tričko s krátkym rukávom. Túto turistiku by som nechcel absolvovať v lete, keď je von 40 stupňov. To by som asi nedal… Sme skupina asi 20 ľudí (ideme 4 takéto skupiny – a každá má svojho vodcu stáda). Náš horský vodca je približne 50 ročný taliansky urastený horal, po ktorom všetky ženské v našej skupine tajne pokukujú a makajú v tesnom závese za ním. Tomu to asi lichotí a nasadil také tempo, že sme už predbehli všetky skupiny (vyštartovali sme ako poslední). Vrchol vďakabohu nevidno a keď sa človek obzrie dolu vidí v pozadí maličký skalnatý ostrovček, ktorého meno čuduj sa svete je Strombolicchio (malé Stromboli). Vyzerá presne ako v starých filmoch, kde si gróf Monte Christo schovával poklad. Dve hodiny prešli a vrchol nikde.
Ja blbec, v domnení, že hore urobím úchvatné fotky, nesiem hore zrkadlovku a 3 kg statív. To bola moja druhá najväčšia chyba. Najprv som sa mal poriadne natrénovať fotiť blesky v našich búrkach a keď to človek zvládne, potom ísť fotiť za tmy erupcie sopky. Terén sa zmenil, vegetácia nikde a my ideme po ledva viditeľnom chodníku čoraz strmšie hore. Ochladilo sa a začalo hrmieť, už len to nám chýba, aby sme tu chytili búrku. Hrmenie sa zosilňuje, ale búrku nevidíme, zato lietajúce kamene áno. Tu pochopíme náš omyl, to nie búrka, ale erupcie vulkánu. Takže kvôli tomuto nám dali prilby… Vyšlapali sme na hrebeň a tam vidíme dve autobusové zástavky. Som skoro spadol do krátera. Šibe mne alebo Talianom? Bude tam aj cestovný poriadok? Taliansky feši horal vysvetlí, že sú to kryty pred silnými erupciami a káže nám nasadiť prilby. Ešte 15 minút k vrcholu. Sme hore, prišli sme prví, takže máme najlepšie miesta na sedenie v prvom rade na výbušnom predstavení.
Už len hodinu počkať kým zapadne slnko (fakt je ten, že takýto západ slnka len tak hocikde človek nevidí). Je tu silný vietor a ako slnko zapadá, je čoraz väčšia zima. Škoda, že tie zástavky nepostavili tu hore, tu sa nedá pred silným vetrom nikde schovať. Pred nami je priepasť a asi 150 metrov nižšie vidíme niekoľko aktívnych kráterov. Najmä jeden je stále žeravý a vyzerá ako brána do pekla. Zotmelo sa a človek vidí iba svetlá čeloviek a ja sa pripravujem na fotenie. Došľaka, na ktorý kráter sa mám nastaviť? Vtom nastane erupcia, samozrejme foťák je vždy nastavený iným smerom, fotky sú teda poväčšine rozmazané. Nabudúce beriem iba mobil!!! Ale predstavenie je to vskutku úžasné. Ohnivé divadlo nastáva zhruba každých 15 minút, vždy z inej strany.
Po hodine to talianskeho horského vodcu prestalo baviť (asi sa ponáhľal domov na večeru) a zavelí na ústup. Dole sa ide úplne inou cestou, kráčame strmo dolu po sopečnom piesku do ktorého sa niekde človek zabára skoro po kolená. Táto cesta trvá hodinu a piesok už máme snáď vo všetkých záhyboch. V polovici cesty dole sa objavuje vegetácia. Tu máme prestávku, ktorú všetci využívajú na zbavenie sa všade prítomného piesku. O desiatej večer prichádzame do prístavu, vraciame prilby. Ženy sú už také unavené, že už ani taliansky feši ich nezaujíma. Najhoršie je, že nás ešte čaká dve a pol hodiny plavby späť na ostrov Lipari.
Ale stálo to zato. O pár mesiacov sme trávili letnú dovolenku v Kalábrii a keď nebol opar nad morom, videli sme Eolské ostrovy v diaľke. A tak sme zobrali aj deti na výlet loďou a prišli na Stromboli opäť. Tentokrát tam bolo horúco, množstvo turistov a aj oveľa viac nešťastníkov, ktorí chceli ísť hore. Neviem ako sa na vrchole chcú všetci pomestiť. To musí byť riadna tlačenka… Moje odporúčanie znie, keď na Stromboli, tak na jar.
Večer nás loď zobrala okolo ostrova a čakali sme na erupcie z pohodlia lode pod sopkou. Predstavenie prišlo, ale bolo to ako keď ste na rockovom koncerte na štadióne a vy sedíte v poslednej rade. Všetko je oveľa menšie a ďalej.
Praktický cestovateľský E-denník s mapou na stiahnutie v našom E-shope – Liparské ostrovy
Ak sa rozhodneš naplánovať si v budúcnosti výlet práve na Liparské ostrovy s výstupom na Stromboli, neváhaj a stiahni si jeden z našich Cestovateľských E-denníkov s mapou. Prevedieme ťa všetkým, čo oslovilo nás, veríme, že ti to pomôže pripraviť si vlastný plán cesty alebo v kľude “okopírovať” ten náš – už overený našimi cestovateľskými topánkami po Taliansku. E-denník je k stiahnutiu jednoducho v našom E-shope v časti E-itineráre.
Cestovateľský E-denník s mapou – časť Liparské ostrovy – vo formáte PDF si môžete stiahnuť v našom E-shope v časti E-itineráre.
Veľa iných informácií o cestovaní po Taliansku od severu až po juh nájdete v tlačenej knihe s názvom “Taliansko s láska majú 3 spoločné veci” s podnázvom “Cestovanie”, ktorú si môžete objednať v našom E-shope. Viac o knihe sa dozviete v popise v E-shope vrátane náhľadov jednotlivých strán alebo v menu v záložke KNIHY . K objednávke posielame malý darček zadarmo.
Chcete dostávať novinky z našej stránky priamo do svojej mailovej schránky? Máte radi Taliansko a všetko, čo s ním súvisí? Nechcete zmeškať nič, čo by vás mohlo zaujať? Stačí, ak vpíšete do formulára “Najnovší článok priamo do tvojej schránky” svoju mailovú adresu a o ostatné sa postaráme my.
Taliansko ♥ srdcom
